V posledných dňoch vychádzajú na povrch nepríjemné pravdy o známych umelcoch. Jedným
z nich je aj spevák Brian Warner, známy skôr ako Marilyn Manson, ktorého niekoľko žien
obvinilo z týrania a násilia. A tak zrazu, z ničoho nič, sa pred ním uzatvorila svetlá budúcnosť
a otvorila sa situácia, z ktorej bude ťažký návrat späť do reálneho sveta. Nie nadarmo sa
hovorí, že máme osud vo vlastných rukách.
Odvšadiaľ sa na nás valia informácie a správy o týraní a násilí na ženách. Čoraz viac sa táto
téma otvára a vedú sa dlhé diskusie. V konečnom dôsledku to spĺňa svoj účel –
upovedomenie verejnosti. Je podstatné otvárať dôležité témy, ktoré boli dlho v zabudnutí.
Násilie a týranie tu bolo vždy, len sme sa pred ním zvykli zatvárať.
Čo ak násilie koná niekto, koho sme dlho obdivovali a vzhliadali k nemu?
Spoločnosť sa zvyčajne rozdelí na niekoľko táborov, no najväčšie sú tieto dva: na tých, ktorí ospravedlňujú násilníka a na tých, ktorí držia s obeťou.
Nemala sa tak obliecť, nemala mať taký make-up, mala vedieť, do čoho ide, bola to jej chyba, určite to tak nemyslel... „Čo si čakala?“ reakcia je jedným z mnohých spôsobov, ktorým ponižujeme ženy, aby zostávali v násilných situáciách, ktorým zároveň sťažujeme rozprávanie o ich skúsenostiach, ak odídu. Podľa tohto postoja je jedno, či žena zostáva v takejto situácii alebo odíde a rozhodne sa o tom povedať. Avšak, aj keď muž nosí make-up a agresívnu osobnosť „na javisku“, ženy a dievčatá majú stále absolútne právo na bezpečie a rešpekt.
Názor typu „mala sa ozvať skôr“ je tiež logicky nesprávny. Traumy nefungujú tak, že vylezieme z traumatickej situácie a voila, hneď má obeť jasno, že bola zneužívaná. Zvyčajne
trvá roky, kým si človek traumu spracuje. PTSD (posttraumatická stresová porucha) sa môže
prejaviť až po niekoľkých rokoch. Nehovoriac o pocitoch viny, hanbe a strachu, či už z
reakcie ostatných, ktorí spochybňujú pravdivosť, alebo zo strachu z násilníka.
Tvorba – umelec alebo umelec – tvorba
V prípade Marilyna Mansona to nebolo inak. Tábory sa rozdelili. Sú isté hranice medzi
metalovou, temnou hudbou a umeleckou expresiou s týraním, agresivitou a sexuálnym
násilím. Ak niekto tvorí napríklad hudbu, ktorá sa nám páči, prestaneme ju počúvať, pretože
nesúhlasíme s jeho chovaním?
Nedá sa poprieť, že každý má hranice nastavené inak. Nemali by sme však tolerovať a
ospravedlňovať takéto násilné správanie. Vyžaduje si nesmiernu odvahu postaviť sa a čeliť
skutkom, ktoré sa stali. A najmä o nich prehovoriť. Nemyslím si, že je správne obviňovať
obete, pretože sa ozvali zrazu a naraz. Len si dodali vzájomnú odvahu a podporu. A my by
sme ich mali vypočuť a hneď neobviňovať.
Avšak, čo sa týka umelca a jeho tvorby, je to veľmi diskutabilná problematika. Podľa môjho
názoru, netreba umelcovu tvorbu hneď zahadzovať. Hudbu môžeme jednoducho počúvať,
pretože sa nám páči, či už text, alebo konkrétna emócia, ktorú v nás vyvolá. No je
pochopiteľné, ak s umelcom nesúhlasíme, a tak následne odmietame aj jeho tvorbu.
Nemusíme ho nijako podporovať, je to slobodné rozhodnutie každého jednotlivca. Ak s ním
nesúhlasíme, nebudeme predsa chodiť na jeho koncert, podporovať ho kúpou merchu,
prípadne nejakého iného tovaru.
Nie vždy je tvorba priamo spätá s ním. V niektorých prípadoch dokážeme oddeliť tvorbu od umelca. Závisí to najmä od subjektívneho prístupu jednotlivca. Umelec do tvorby vkladá kus seba, teda aspoň by mal, kvôli autentickosti a celkovému pocitu. No s jeho tvorbou sa dokážeme stotožniť aj my sami, v mnohých prípadoch úplne. Práve preto si myslím, že je rozdiel medzi umelcom a jeho tvorbou, a tým, ako to navzájom vnímame. Hudba pre mnoho ľudí znamená spomienky. Práve preto z nášho pohľadu nie je práve o tvorcovi, ale o šťastí, ktoré sme cítili pri počúvaní s ostatnými alebo o úniku k hudbe, aby sme sa cítili menej sami. Nemôžeme nikomu rozkázať, aby prestal kvôli správaniu tvorcu počúvať niečo, čo v ňom vyvoláva emócie a je priamo späté s ním. Je len v nás, ako sa s tým vysporiadame.
Fanúšikovia prichádzajú a odchádzajú, to je jasné. Sú takí, ktorí neriešia osobný život
umelca, ďalší držia s ním a iní, aj keď so sklamaním a smútkom, jednoducho vyjadria
nesúhlas – každý svojím spôsobom. Je na osobnom názore a svedomí, ako sa zachová. No
netreba zabúdať a ospravedlňovať vykonané skutky a činy, pokiaľ sú oprávnené.
Ovplyvňuje čin jednotlivca celú komunitu?
Svojím spôsobom áno. Predsa len to zanechá zlé svetlo v očiach ľudí, ktorí vidia len
povrchnú stránku vecí a skupín ľudí – netreba hneď všetko generalizovať. Mnohí odcudzujú
komunity už len preto, že sú odlišné od ich vnímania sveta. Je pravda, že sa to zlepšuje, no
stále nie dostatočne.
Na skutky by sa malo pozerať zo subjektívnej strany, neobviňovať komunitu ako celok, tá
predsa v mnohých prípadoch za nič nemôže. Všade sú ľudia, ktorí konajú nemorálne. To, že
čin urobil člen istej skupiny, ešte neznamená, že je vinná celá skupina. Je síce pravda, že v
niektorých prípadoch všetci zatvárali oči pri signáloch, ktoré násilník vysielal a následne ich
ospravedlňovali a nebrali vážne.
Čo sa týka priamo Marilyna Mansona, mnoho ľudí by povedalo, že patrí do goth scene, aj
keď netvorí práve goth hudbu. Niekedy je ťažké určiť, čo je ešte normálne v rámci komunity
a čo už prekročilo hranicu. Sám Manson v jednom interview povedal, že každú noc sníva o
tom, že rozbíja lebku svojej priateľky kladivom. Avšak povedal to v goth scene a všetci
reagovali: Oh, Marilyn Manson, len je teatrálny. Ako ďaleko by mal byť umelec schopný
zájsť s touto šokovou taktikou, než si naozaj uvedomíme, že nie je len teatrálny, že to nie je
len ich vytvorená osobnosť, ale je to naozaj niečo vážne, skutočné a nebezpečné?
Manson prišiel v ére 90-tych rokov, tzv. gen x era, kde všetci mali potlačenú temnotu a
vnútorný nepokoj a úzkosť, pretože boli vychovávaní konzervatívnymi, veľmi veriacimi
rodičmi. Mnoho rockových hudobných hviezd z tohto obdobia bolo naozaj agresívnych ako
napríklad Nine Inch Nails. Jedným z ikon 90′s bol práve Marilyn Manson. Bol známy najmä
ako kráľ shock rocku a pravdepodobne by tak stále bol považovaný – búral mnoho noriem,
najmä pre tínedžerov, ktorí boli unavení tým, ako boli vychovávaní. Očividne pre to všetko je
centrom veľkej kontroverzity počas posledných rokov. V jeho prípade sú obvinenia takmer
nepopierateľné. Je presne tým, za koho sa vždy predstavoval a opisoval.
Ešte by som dodala, že v časoch 90. rokov v goth scene fungovali vzťahy trochu inak. Bolo
normálne experimentovať rôznymi spôsobmi, aj bez úplného súhlasu. Taktiež mnoho ľudí
trpelo nejakými duševnými chorobami. Samozrejme, duševné choroby z človeka hneď
nerobia páchateľa, práve naopak, robia z človeka perfektnú obeť, najmä ak túži po láske. V
goth scene bolo mnoho dievčat, ktoré museli byť otvorené všetkému, čo ktokoľvek robil,
museli byť s otvorenou mysľou a podobne.
Niekedy, keď sa obzrieme späť do minulosti, tak si uvedomíme všetky náznaky, ktoré sme
nebrali vážne. Minulosť sa nedá zmeniť, no dá sa z nej poučiť a na to by sme nemali zabúdať.
Môžeme zmeniť prítomnosť a následne aj budúcnosť. Ak niekto o sebe hovorí pravdu, mali
by sme ho počúvať a neočakávať od neho, že je niečím iným ako v skutočnosti, pretože sám
Manson o sebe vždy hovoril pravdu, len sme jeho reči brali na ľahkú váhu, ako súčasť jeho
umeleckej osobnosti.
Na svete je mnoho ľudí, ktorí si niečím prešli a trpia. Nemôžeme sa tváriť, že tieto problémy
neexistujú. Netreba sa pýtať, prečo obete čakali tak dlho prehovoriť. Treba sa skôr spýtať,
aký systém ich držal tak dlho ticho.